Preteky v raji na zemi s názvom stredná Európa by v súčasnosti určite vyhral buk. Vie dokonale zhodnotiť nadbytok a vytláča všetkých konkurentov, lebo im jednoducho prerastie cez hlavu a svojimi výhonkami zacloní korunu porazeného stromu. Kto sa chce presadiť voči takejto silnej konkurencii, musí si niečo vymyslieť. Odchýlky od stromového raja na zemi prinášajú ťažkosti. Kto chce nájsť ekologickú niku po boku buka, musí byť v niektorej oblasti askétom. Ekologickú niku? Väčšina životných priestorov na Zemi neposkytuje ideálne podmienky, práve naopak, náročných stanovíšť je nadbytok a komu sa tam darí, môže zakotviť všade tam, kde je krátke leto a mrazivá zima - vysoko na severe. Keďže vegetačné obdobie na Sibíri, v Kanade alebo v Škandinávii sčasti trvá len zopár týždňov, buk by na týchto miestach ešte ani nevyhnal listy, a už by bolo po sezóne. Zimy sú tam také ľadové, že by nakoniec zamrzol. Tam môže zabodovať iba smrek.
Dospelý buk denne zavlaží svoje konáre a listy vyše 500 litrami vody a pokým si jej môže z pôdy vytiahnuť dosýta, neváha. Pôdna vlhkosť by sa však rýchlo vyčerpala, keby k tomu v lete dochádzalo každý deň. V najteplejšom ročnom období málo prší a vysušená pôda nestíha dopĺňať zásoby vody. Preto stromy načerpávajú vlhkosť v zime. Vtedy hojne prší a spotreba rastlín sa blíži k nule, lebo takmer všetky majú prestávku. Spolu s jarnými zrážkami nahromadenými v zemi vystačí nazbieraná vlhkosť zväčša až do začiatku leta. No potom jej je po mnohé roky nedostatok. Stačí dvojtýždňové obdobie horúčav bez dažďa a väčšina lesov sa dostane do tiesne.
Najmä smreky často praskajú. Síce nie vo švíkoch, ale praskliny im vznikajú na kmeni. Keď je zem vysušená a ihličie v korune si pýta viac tekutiny, napätie vo vysušenom dreve sa zvyšuje, až začne pukať a praskať a na kôre sa objaví metrová trhlina. Prenikne hlboko do tkaniva a spôsobí stromu ťažkú ranu. Cez trhlinu mu okamžite vniknú do najhlbšieho vnútra výtrusy húb a započnú svoje skazonosné dielo. Počas nasledujúcich rokov sa smrek síce snaží ranu zaceliť, ale tá sa opakovane otvára. Zďaleka vidno čiernu ryhu zalepenú živicou, ktorá svedčí o bolestivom procese. Stromy si neradi zbytočne strpčujú život. Načo by si vytvárali hrubý stabilný kmeň, keď sa môžu pohodlne oprieť o suseda? Kým pevne stoja, nemôže sa prihodiť nič zlé. Lenže v strednej Európe každých pár rokov napochoduje oddiel lesných robotníkov alebo prifrčí stroj a zožne desať percent dreva. V prirodzených lesoch zanecháva okolie bez opory mohutný materský strom, ktorý uhynul v dôsledku staroby.
V ihličí a kôre hromadí éterické oleje, ktoré predstavujú akúsi mrazuvzdornú ochranu. Preto nepotrebuje svoju zelenú krásu zhodiť, v studenom ročnom období si ju jednoducho ponechá na vetvách. Len čo sa na jar oteplí, naštartuje fotosyntézu. Nepremárni jediný deň, a hoci sa cukor a drevo môžu tvoriť len zopár týždňov, strom každý rok podrastie o niekoľko centimetrov. Keď ihličie zostáva na vetvách, je to veľké riziko. Uľpie na ňom sneh a prináša veľkú záťaž, ktorá môže spôsobiť, že sa strom zlomí. Aby sa to nestalo, smrek používa dve obranné stratégie. Po prvé, spravidla vytvára úplne rovný kmeň. Keď je poriadne zakotvený v zvislej polohe, nemožno ho tak ľahko vyviesť z rovnováhy. Po druhé, v lete má vodorovné vetvy, no len čo sa na nich usadí sneh, pomaly poklesnú, až ustrnú v tvare strechy. Tak sa vzájomne podopierajú a silueta stromu zhora nadol podstatne zoštíhľuje. Preto väčšina snehu padne mimo neho.
V oblastiach bohatých na sneh vo vysokohorských pásmach alebo ďaleko na severe má smrek veľmi úzku a dlhú korunu s krátkymi vetvami, ktorá tento efekt ešte zosilňuje. Ihličie však prináša aj ďalšie nebezpečenstvo. Zostáva na strome a zväčšuje plochu, do ktorej sa zapiera vietor, preto sa smreky môžu počas zimných víchríc ľahko vyvrátiť. Pred tým ich chráni mimoriadne pomalý rast. Stromy vo veku niekoľko sto rokov často nie sú vyššie ako desať metrov, štatistické nebezpečenstvo však významne stúpa až od výšky 25 metrov. V našich zemepisných šírkach prirodzene rástli prevažne bukové pralesy a tie neprepustia na zem takmer nijaké svetlo. Tomu sa prispôsobil tis. Je stelesnením skromnosti a trpezlivosti. Keďže vie, že buku nesiaha ani po členky, začal sa špecializovať na dolné poschodia lesa. Vystačí si s tromi percentami zvyškového svetla, ktoré buky prepúšťajú cez lístie. Často prejde aj celé storočie, kým v takýchto podmienkach dosiahne viacmetrovú výšku a pohlavnú zrelosť.
