Človek, ktorý vie, že stromy cítia bolesť, že majú pamäť a že stromoví rodičia spolunažívajú so svojimi deťmi, ich už nemôže bez rozmyslu stínať a jazdiť okolo nich na veľkých mašinách. Výmena živín ako susedská výpomoc v prípade núdze je zrejme pravidlom, a toto poznanie viedlo k zisteniu, že les je superorganizmus, teda podobný útvar ako napríklad mravenisko. Lenže, prečo sa stromy správajú sociálne, prečo sa delia o potravu s ďalšími jedincami svojho druhu a tak živia vlastnú konkurenciu? Dôvody sú rovnaké ako v ľudskej spoločnosti - spoločne sa im lepšie darí. Strom nie je les, nedokáže si vytvoriť vyváženú miestnu klímu, je vydaný napospas nečasu. Naproti tomu veľa stromov vytvorí spoločnými silami ekosystém, ktorý odoláva extrémnym horúčavám a zimám, hromadí veľké zásoby vody a zvlhčuje vzduch. V takomto prostredí sú stromy chránené a dožívajú sa vysokého veku. Aby lesné spoločenstvo dosiahlo takýto stav, musí byť stoj čo stoj zachované. Keby sa každý jedinec staral len sám o seba, mnohí by sa nedožili vyššieho veku.
Stromy sa vedia brániť aj samy. Napríklad duby vylučujú do kôry a listov horké jedovaté triesloviny. Tieto požierajúci hmyz buď zahubia, alebo natoľko zmenia chuť potravy, že chutný šalát sa zmení na štipľavú žlč. Vŕby si vytvárajú na obranu salicín, ktorý má podobný účinok. Na nás ľudí to však neplatí, práve naopak - čaj z vŕbovej kôry zmierňuje bolesti hlavy a horúčku, považujeme ho za predchodcu aspirínu. Podhubie funguje ako optické vlákna so skleným jadrom pri internete. Tenké vlákna preniknú cez pôdu a nepredstaviteľne husto ju popretkávajú. Cez svoje potrubie vysiela signály od jedného stromu k duhému a umožňuje im vymieňať si informácie o hmyze, suchu a iných nebezpečenstvách. Ak sú stromy oslabené, ochabne nielen ich obranyschopnosť, ale aj zhovorčivosť. Ťažko si inak vysvetliť, prečo si útočiaci hmyz zámerne vyberá chúlostivé jedince.
Ľudia majú skreslený pohľad na to, čo je naozaj staré, lebo moderné lesníctvo pokladá za maximálny vek stromu 80 až 120 rokov, vtedy sa vysadené stromy stínajú a zužitkúvajú. Lenže v prirodzených podmienkach dosahujú stromy v tomto veku hrúbku ceruzky a výšku človeka. Drevné bunky vo vnútri tela sú v dôsledku pomalého rastu veľmi malé a obsahujú málo vzduchu. Preto sú ohybné a víchrica ich tak ľahko nezlomí. Ešte dôležitejšia je zvýšená odolnosť voči hubám, ktoré sa v tuhom pníku nedokážu šíriť. Zranenia nie sú pre tieto stromčeky nič strašné, rany pokojne zacelia, teda uzavrú kôrou bez toho, aby sa v nich okamžite vytvorila pleseň.
Jedného dňa sa to napokon stane. Materský strom dosiahne maximálny možný vek alebo ochorie. Záverečná bitka sa možno odohrá za letnej búrky. Práchnivý kmeň v bubnujúcom lejaku neudrží niekoľkotonovú korunu a roztriešti sa. Strom pri páde na zem zavalí aj zopár vyčkávajúcich klíčkov. Zvyšok škôlky dostane vďaka vzniknutej medzere povel na štart, lebo stromčeky sa zrazu môžu do ľubovôle venovať fotosyntéze. Musia prepnúť metabolizmus, vytvoriť lístie a ihličie, ktoré vydrží a dokáže spracovať silnejšie svetlo. To im trvá jeden až tri roky. Potom sa treba poponáhľať. Všetci chcú rásť, ale v hre zostanú iba tí, čo bez rozpakov ženú dohora rovní ako šnúra. Zato škriatkovia, ktorí si myslia, že najsamprv môžu veselo uhýbať doľava i doprava, a až potom sa ťahať dohora, majú v rukách zlé karty. Kamaráti ich prerastú a ony zasa skončia v pološere. S tým rozdielom, že pod lístím rýchlejších mláďát stromov je ešte tmavšie ako pod matkou, lebo škôlka spotrebúva väčšinu slabého svetla. Preto oneskorenci vypustia dušu a premenia sa na humus.
